My world of fantasy...

Slnečné lúče, ktoré k nej prenikali cez okno, ju pohladili po tvári. Otvorila jedno a potom druhé oko. Ponaťahovala sa a pretočila sa na bok. Vtom sa však ozvala rana ako Alison spadla na podlahu. Nahnevane zavrčala a už dokonalo prebratá, stála na nohách. Chcela sa ísť umyť a zísť dole na raňajky, keď si všimla prameň ryšavých vlasov... a ten prameň vychádzal z jej hlavy! Obrátila sa k zrkadlu a prekvapene si sama seba prezerala. Vyzerala ako ona. Bola to ona.

Schytila prútik a namierila ním na seba. Znova sa začala meniť a keď nadobudla svoju nepravú podobu, úľavne si vydýchla. Obliekla sa a keď vychádzala zo svojej izby, nasadila zvyčajnú chladnú a nepreniknuteľnú masku. Strčila si prútik do nohavíc a zaprisahala sa, že už nikdy nebude kráčať po tejto zemi vo svojej pravej podobe.

Ako dievča, ktoré malo byť mŕtve a keby žilo, považovalo by sa ju za tú, ktorá prežila. Bola by uznávaná, poznali by ju ľudia na celom svete. Lenže to ona nechcela. Nechcela byť slávna, to by ju neurobilo šťastnou. Keby už mala konečne pokoj, keby mohla povedať, kto v skutočnosti je, svojmu bratovi, všetkým, keby skončila táto vojna plná zrady, nevery v samých seba ale aj ostatných. Bojovanie o svoj holý život, alebo o životy svojich rodín.

Vtedy by bola skutočne šťastná.

Ale je len povera, nikdy nehovor nikdy, alebo skutočnosť?

 

Potichu otvorila dvere kuchyne a nikto si ju ani nevšimol. Keď chcela, dokázala byť tichá ako myška. Za jedálenským stolom sedeli Black, Lupin, Moody a pán Weasley. Boli k sebe prilepený a o niečom si šepkali.

Slávna trojka ešte spí, pomyslela si Alison a natiahla sa po kanvici s kávou. Dúfala, že káva bude dosť silná pretože...

V miestnosti niečo buchlo. Všetci sa prekvapene otočili ku krbu, z ktorého vychádzal sám riaditeľ bradavickej školy – Albus Dumbledor. Vyzeral byť dosť znepokojený a značne smutný. Prešiel pár krokov a sadol si do kresla neďaleko krbu.

Nikto sa ho nechcel spýtať, čo sa stalo, nechceli počuť ďalšiu hroznú správu. Za posledných piatich dní ich bolo až-až. Bolo zavraždených ďalších tucet nečistokrvných čarodejníkov, ktorý podľa Voldemorta nemali čo robiť v čarodejníckom a ani v pozemskom svet. Veľa ďalších ľudí bolo týraných, alebo zbavovaných pamäte, či čarodejníckej moci. A ničomu z toho nevedel Fénixov rád zabrániť. Už boli zúfalý.

Nakoniec sa odvážil spýtať Artur Weasley.

„Albus, čo sa stalo?“ šepol a očakával správu, ktorá im možno zmení život od základov.

Dumbledor zdvihol hlavu a zahľadel sa na dievča, ktoré sa správy obávalo zo všetkých najviac. Vedela, čo sa stalo. Cítila, že tento deň nezačal dobre a že sa tak ani neskončí. Ale aj napriek tomu si priala, aby bol toto len sen, z ktorého sa o chvíľu zobudí.

Lenže si všimla odlesk v profesorových očiach, ktorý hovoril, že sa stalo to, čoho sa obávala. Kanvica jej spadla s buchnutím na zem a rozbila sa na miliónov kúskov. Spolu s ňou padala na kolená aj Alison. Zložila si hlavu do dlaní a pred všetkými sa rozplakala.

Zomrel... nie... nesmel... sľúbil mi, že dá na seba pozor, kričalo jej vnútro a zdalo sa jej, že od smútku a žiaľu umrie. Okrajovo počula, ako niekto otvoril dvere kuchyne a ako ju dvíhajú zo zeme.

Ale bolo jej to jedno. Načo už vlastne žila? Mike, Roy, Jack, Emily, Jessica, Thomas, Nikki – tí všetci sú preč. Jej rodina! Oni boli to, prečo žila! Len pre nich...

Po líci jej stiekla slza, ale potom sa prepadla do temnoty, ktorá ju z bolesti doslova vykúpila...

 

Stál pred ňou. Vysmieval sa jej do tváre, keď videl, aká je slabá... bezmocná... umierajúca. Ako sa tešil, pretože vedel, že túto noc neprežije. Že ráno bude mŕtva a on naveky živí.

„Odovzdám tvojmu bratovi odkaz, o tvojej smrti. Určite bude neuveriteľne šťastný,“ povedal tým svojim hadím hlasom a sklonil sa k jej bezvládnemu telu. Nedokázala ani dýchať, nieto ešte odporovať, aby sa jej dotkli tie jeho slizké ruky.

„Budeš žiť, ak sa pridáš ku mne,“ zašepkal jej do ucha a jej naskočila husia koža. Jeho tmavý plášť sa jej obtrel o telo a ona pocítila všetku tú smrť. Strach. Necitlivosť.

„Vyser si,“ zachrapčala z ťažka. Nedala sa v nej zaprieť vzdorovitá povaha jej otca a odvážnosť matky. Zacítila, ako skamenel. Nečakal takúto odpoveď a už vôbec nie od nej.

„Príjemnú smrť, Soleina,“ povedal pred tým, než nahnevaný odišiel a nezabudol silno zavrieť dvere jej cely. Schúlila sa do klbka a čakala, kým si po ňu príde smrť...

 

Prudko sa posadila na posteli a namáhavo oddychovala. Ešte aj teraz cítila na tele jeho plášť, strach, smrť, svoju smrť.

„Máš sa naraňajkovať,“ začula a prekvapene sa obrátila. Na kresle vedľa jej postele sedel Sirius. Na kolenách mal položenú akúsi knihu a vyzeral značne unavený. Alison si vôbec nevšímala tác na stole, nebola hladná.

„Čítaš?“ povedala pobavene a zároveň aj prekvapene. Nevedela, že vie čítať.

Medzi ňou a starším Blackom existovala akási nevypovedaná dohoda, pri ktorej akoby súhlasili, že si obaja od seba budú držať odstup. On nebude mať blbé poznámky na jej osobu a ona sa bude starať len o seba. A tým to haslo.

„Pred pár hodinami si nevyzerala taká spokojná,“ povedal akoby nič, ale nevedel, čo to spôsobí. Alisonina tvár, ktorá bola doteraz uvoľnená a ničím nepoznačená, stvrdla a schladla. Odvrátila od neho zrak a spomenula si na tú udalosť. Mike, jej drahý kamarát Mike...

Zdvihla sa a zamierila k dverám. Nedokázala byť dlhšie v miestnosti s tým... tým... chrapúňom! Už mala ruku na kľúčke, keď ju niekto za ňu chytil a obrátil.

„Alison, bože, prepáč, som blbý. Nemal som to hovoriť,“ ospravedlnil sa s bolo na ňom vidno, že ho to vážne mrzí. Alison sa naňho prekvapene pozrela a striasla zo seba jeho ruku.

„Blbý vážne si,“ priznala, už znova uvoľnená. Sadla si ku stolu a pustila sa do skvelenej praženici. Nechápal ju. Raz bola nahnevaná, potom smutná, chladná, veselá... Vedel, že nikdy sa nemýlil v tom, že ženy sú hrozne náladové.

„Veď som sa ti ospravedlnil!“ nechápal Sirius a snažil sa rozoznať, čo urobil zle. Urobil niečo zle?

„A ja ti hovorím, že si blbý.“ Dala si do úst ďalšie sústo raňajok a pobavene sledovala jeho prekvapený výraz. 

„Tak to teda nie, milá slečinka. Som od teba o 15 rokov starší a so mnou sa takýmto tónom rozprávať nebudeš!“ zakričal, ale s ňou to ani nepohlo.

„Prečo si vlastne v mojej izbe?“ povedala Alison, ale Sirius nestihol dopovedať, pretože sa otvorili dvere izby a v nich sa zjavila Hermionina hlava.

Hermiona za tie prázdniny neskutočne okrásnela. Z jej chudých kriviek sa začali stávať zaoblenejšie a Hermiona sa stávala ženou. Kučeravé a rozježené vlasy, sa jej zarovnali, oleskli a predĺžili. Vyrástla a aj bez líčidiel bola jej tvár bez akejkoľvek vyrážky. Všetci si uvedomovali aká jej teraz krásna, okrem jej samej.

„Ehm, Alison, Sirius, už je porada a ja som vás mala ísť zavolať,“ povedala medzi dverami a ani sa neodvážila prekročiť prah izby.

„Už ideme,“ povedal Sirius a spoločne s Alison zamierili ku dverám. Keď už boli na chodbe a za ich chrbtami stála zvedavo Hermiona, Alison sa otočila.

„Pekné šaty.“ Usmiala sa na ňu.

„Ou... Ďakujem, Alison,“ poďakovala prekvapená Alisoninou príjemnosťou.

„Len Ali,“ žmurkla na ňu a utekala na poradu, aby z nej stihla aspoň niečo.

 

Hojdala sa na stoličke a pískala si neznámu pieseň. Vôbec nepočúvala to, čo hovoril Dumbledor, nemala prečo.

Zdalo sa vám, že Alison sa zo svojho neznámeho šoku spamätala nejak prirýchlo? To isté sa zdalo aj Siriusovi, ktorý sa na ňu vkuse pozeral. Lenže vedel, že toto je len maska. Že vnútri trpí, ako nikto iný. Že v skutočnosti by najradšej umrela a nemusela prežívať tú bolesť. Nevedel však, čo sa stalo. Určite niekto zomrel, ale kto? Priateľ, niekto z rodiny? Určite to však musel byť niekto, s ktorým mala spojených veľa spomienok.

Vtedy sa však Alison prestala kolísať a začala počúvať Dumbledora. Aj on od nej odtrhol zrak a obrátil sa naňho.

„... takže zajtra odchádzate.“ Zakončil svoj monológ a poobrezal sa po všetkých prítomných, ktorý sa dohadovali o nejakých veciach. Ale Sirius nevedel o akých a to ho štvalo.

Vtedy ho však niečo buchlo do nôh a on sa prekvapene pozrel pod stôl. Tak bola skrčená Alison a zrejme sa snažila, aby ju nikto nevidel.

Lenže to má smolu, pretože Sirius Black vidí všetko, pomyslel si pobavene a jemne do nej kopol nohou. Obrátila sa na neho a potom s prevrátením očí vyliezla. Sadla si vedľa neho a obrátila sa mu chrbtom.

„Skrývaš sa pred niekým?“ povedal a snažil sa, aby to vyznelo „zvodne“. Alison vybuchla do smiechu tak veľkého, až sa musela chytať za brucho. Nemohla z toho, ako to povedal... Ale všetci, okrem nej, prekvapene skameneli. Stalo sa niečo, čo neočakávali. Ani nie to, že sa smiala, ale to, že...

Alison zdvihla hlavu a všimla si, ako sa na ňu všetci pozerajú. Upokojila sa a pozrela sa na Dumbledora, ktorý už ale tejto chvíli nemohol zabrániť.

Pred nimi stálo 15 ročné dievča a akoby vypadlo z oka...

„Lily?“

<< 6. kapitola <<                                             >> 8. kapitola >>

22.03.2012 21:48:08
Aladima
Prohlašuji, že veškeré povídky týkající se Harryho Pottera jsou zcela nezištné a veškerá práva náleží J.K.Rowlingové. Práva si dělám pouze na mnou vymyšlené postavy.
Ostatní povídky a postavy patří pouze mně.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one