My world of fantasy...

Prešli dva týždne od incidentu v kuchyni a ani jeden sa nehodlal tomu druhému ospravedlniť.

Sirius v Alison videl len rozmazleného fracka, ktorý sa nevie zmestiť do kože a myslí si o sebe, že je pánom sveta. Stretával sa s ňou len keď musel a aj to so zatnutými zubami a veľkou silou vôle. Pri každom jej slove sa mu obrátil žalúdok, ale aj napriek tomu všetkému ho niekde tam hlboko v duši otravovala nepriehľadnuteľná zvedavosť. Zvedavosť zistiť, kto vlastne je.

Už od začiatku mu bolo totižto jasné, že Alison nie je len obyčajná členka rádu. Bola pre Dumbledora niečo viac. Niečo, čo musel chrániť, ale aj napriek tomu vystavovať nepretržitému nebezpečenstvu. Vždy keď zavítal na poradu, alebo sa len tak zastavil, skoro vždy to bolo len kvôli nej. Zavreli sa v salóniku a nevyšli odtiaľ dovtedy, dokým slnko nezmizlo za horizontom.

Raz, keď nemohol večer spať, rozhodol sa, že si zbehne dole po vodu. Bolo už po dvanástej večer, ale keď prechádzal okolo Alisoninej izby, začul nariekanie. Zastavil sa uprostred pohybu a mierne sa naklonil k dverám.

„Nie, prosím... nie... prosím...“ začul zúfalé nariekanie a potom už len bolestivé skučanie. Vedel, že sa jej muselo niečo snívať, niečo veľmi zlé. Niečo, čo súviselo s jej pravou minulosťou.

Alison zo svojej izby ani nevychádzala, iba ak vtedy, keď prišiel Dumbledor, bola porada rádu, alebo nejaký nečakaný útok. Už ju skoro ani nevidel. A možno bol aj rád...

V jeden prázdninový deň ho nezobudilo slnko – tak ako vždy, ale tóny klavíra, ktoré sa ozývali celým domom. Najprv len prekvapene počúval a premýšľal, kto vie hrať z domu na klavíri. Harry nie, Ron takisto, možno Hermiona, ale tá... A vtedy ho napadla Alison. Ako strela vyletel z postele a v pyžame sa rozbehol na prízemie.   

Jediný klavír, ktorý bol v tomto dome, nepatril rodu Blackových. Patril nebohým manželom Potterovým. Lily ho kúpila Jamesovi, pretože ho chcela naučiť na ňom hrať. Tento jediný predmet, ostal po útoku Lorda Voldemorta v dome nepoškodený. Sirius si ho zobral ako spomienku na nich a umiestil ho do salónika, kde sa ho nikto odvtedy nedotkol... Až doteraz.

Rozrazil dvere a prekvapene sa pozeral na dievča – nie už to nebolo dievča, ale žena – ktoré sedelo za klavírom a vytváralo najkrajšie pohladenie pre uši. Dlhé čierne vlasy mala stiahnuté do jednoduchého copu, ale aj tak jej pár pramienkov poletovalo okolo tváre. Oči mala zatvorené a kolísala sa v pravidelnom rytme piesni, ktorá jej vznikala pod prstami.

Sirius bol udivený. Ešte nikdy ju nevidel bez tej povýšeneckej masky, bez toho neprítomného výrazu, ktorý jej ešte viac dodával na neprirodzenosti. Teraz tu pred ním sedela, taká ako bola ona. Bez minulosti, bez spomienok, bez bolesti. Len ona. A Sirius si zrazu uvedomil, že sa vo svojich domnienkach mýlil.

Zdalo sa, že si ho vôbec nevšimla – bola príliš zabraná do hry. Čo ho však najviac udivilo bolo, keď jej po líci stiekla slza. Bola taká osamotená, rovnako ako aj Alison. 

Vtom Alison prestala hrať a otvorila oči. Hneď si všimla Siriusa, ale nemienila sa s ním hádať. Nie teraz. Rýchlo si zotrela slzu z líca a vstala zo stoličky.

„Nevedel som, že vieš hrať,“ povedal Sirius a ležérne sa oprel o zárubňu dverí salónika. Otočila sa k nemu, stále bez tej neprístupnej masky. Teraz mu prišla neuveriteľne krásna, taká... ženská.

„Naučil ma to Rob. Bol šialený a len pri hudbe vedel trochu spomaliť a nechať život nech si plynie len tak, bez jeho prítomnosti,“ zaspomínala a zdvihla k nemu pohľad.

„Rob?“ spýtal sa s neskrývanou zvedavosťou Sirius.

„Robert Soft. Bol to môj učiteľ, priateľ a v niektorých chvíľach aj otec.“ Sadla si do kresla neďaleko neho.

„Kde je teraz?“ Sirius si sadol na kreslo vedľa nej. Ani neviedel, prečo sa o ňu zaujíma, ale po prvý raz ju vnímal inak, ako pred tým.

„Pod fialkami,“ povedala, ale neznelo to ironicky. Skôr, akoby sa snažila, aby to tak znelo, ale pritom ju to ešte viac rozbolelo. Sirius nevedel, čo má na to povedať. Nepríjemne sa ošil, nemal rád veci na tému smrť. Tej už mal vo svojom živote dosť.

„Pekné pyžamo,“ zasmiala sa Alison, akoby pred chvíľou nehovorila o smrti nejakého jej kamaráta. Asi sa jej tiež táto téma veľmi nepozdávala.

Sirius sa zahľadel na svoje oblečenie a až vtedy si uvedomil, že pred ňou sedí len v šortkách. Cítil, ako sa červená a nato zaznel jej smiech.

Zahľadel sa na ňu a vychutnával si túto pokojnú a ničím nerušenú chvíľu. Ale to sa malo už o chvíľu zmeniť.

„Potykáme si?“ spýtal sa zrazu Sirius a vystrel pred ňu ruku. Nevedel, ako ho to napadlo, ale teraz sa mu nechcelo rozmýšľať. Radšej sa nechal viesť osudom. A keď bol osud napísaný takto...

„Jasné.“ Usmiala sa a trochu sa predklonila. Zahľadela sa do Siriusových očí a do jeho ruky vložila tú svoju.

„S... Alison,“ zasekla sa, ale hneď sa opravila. Našťastie si Sirius nič nevšimol. Aspoň si to myslela.

„Sirius,“ povedal a znova sa oprel o operadlo. Alison ho o pár sekúnd napodobnila. Bola oblečená len v dlhších otrhaných teplákoch a tričku na ramienka. Obaja boli v pyžame, ale ani jednému to, čiastočne, nevadilo. Vtom akoby si Alison niečo uvedomila a postavila sa z kresla.

„Musím ísť. Tak zatiaľ, Sirius,“ povedala ešte pred tým, než sa stratila na chodbe.

A Sirius si uvedomil, že toto bolo prvýkrát, čo spolu viedli rozhovor bez hádok, alebo urážania sa. A v duchu si musel povedať, že to je teda výkon.

 

„Alison!!!“ ozvalo sa v jedno júlové popoludnie domom na Grimmauldovej ulici. Najprv sa nič nedialo, ale potom sa v kuchyni objavila čiernovlasá žena. 

Oproti nej stáli Geoge, Fred, Ginny, Harry, Ron a v rukách držali metly. Už boli asi na odchode, pretože boli oblečený a pripravený hrať metlobal.

„Alison, nechcela by si si s nami zahrať metlobal? Za domom je menší dvor, takže...“ zasekol sa Ron uprostred vety a sklonil pohľad. Nedokázal sa jej pozerať do očí. Pohľad mala taký prenikavý, že si myslel, žeby odhalila aj tie jeho najtajnejšie tajomstvá. Ako napríklad to, že už nejakú dobu bol zamilovaný do Hermiony.

Tá teraz sedela s knihou v kresle a vôbec ich nevnímala. Bola ponorená do skvelého románu, ktorý ale ona asi nikdy neuvidí, alebo nezažije.

Hlavná hrdinka v ňom bola zamilovaná do muža, ktorý ju nenávidel. Ona sama však nenávidela seba samú, za to, čo je, za to, že nebola v tých správnych chvíľach na správnych miestach. Nenávisť muža ju ničí, dostáva hlboko pod čiaru normálneho života. Hermiona nevedela, aký má táto kniha koniec, pretože teraz obracala len 50 stranu knihy...

„Nemám metlu,“ povedala Alison a už chcela odísť, keď ju zastavil hlas, ktorý vôbec nečakala.

„Ja ti svoju požičiam.“ Prekvapene sa obrátila, ale na jej výraze sa nič nezmenilo. Stál pred ňou už aj Sirius a v rukách držal starú, už veľakrát použitú metlu. Nevedela, aká je to metla, ale teraz už ponuku nemohla odmietnuť. Bolo by to neslušné. Nahla sa po Siriusovu metlu a keď ju už držala v rukách, všimla si, že všetci sú už vonku.

Už otvárala dvere domu, ktoré viedli na pozemky za ním, keď začula slabé zakričanie.

„Ale naspäť ju chcem v pôvodnom stave!“

Už všetci sedeli na metlách a tak ani ona nezaváhala a vysadla na tú Siriusovu. Jemne sa odrazila od zeme a priletela k ostatným. Postavila sa vedľa Georga a spomínala, ako prvýkrát sedela na metle.

 

„No ták, Lisa, musíš sa odraziť a priletieť ku mne!“ zakričal muž v strednom veku a poháňal dievča v puberte.

„Serem ti na hlavu! Ja na to nenasadnem!“ odkričalo mu dievča naspäť a hodilo trucovito metlu vedľa seba na zem...

 

„Začíname!“ zakričal Harry a to vrátilo Alison do reality. Nemali normálne lopty, iba také, čo im provizórne vytvoril Sirius, alebo Artur. Ale nikomu to nevadilo.

Po pár minútach hrania zistili, že Alison je na metle ako doma. Zvŕtala sa na nej a nikomu nedovolila, aby ju z nej zhodil.

Ale všimol si to aj Sirius, ktorý stál za oknom a sledoval zápas. Harry bol vážne dobrý, ale Alison mala v sebe niečo živelného. Čo ju poháňalo dopredu. A znova mu niekoho pripomínala. Spomýnal, ale nedokázol si spomenúť. Až vtedy sa mu ale pred očami zjavil obraz jeho najlepšieho kamaráta.

Jamesa Pottera.  

<< 5. kapitola <<                                            >> 7. kapitola >> 

17.03.2012 17:26:36
Aladima
Prohlašuji, že veškeré povídky týkající se Harryho Pottera jsou zcela nezištné a veškerá práva náleží J.K.Rowlingové. Práva si dělám pouze na mnou vymyšlené postavy.
Ostatní povídky a postavy patří pouze mně.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one