My world of fantasy...
Jménem autorky mám poprosit o komentáře a zároveň vyřídit, že se snažila, ale neví, jestli se snaha projeví. :)
Takže nějaké reakce by byly určitě fajn :)
***

Bola vo veľkej a tmavej miestnosti bez stien. V nose cítila pach krvi a zdochlín. Jediným zdrojom svetla bola fakľa, na ktorej blčal oheň. Vznášala sa uprostred miestnosti, ale jej svetlo nebolo zlato hnedé, ako farba ohňa, ale síto zelené. Oslepovalo ju a ona bola prinútená rukou si zakryť oči.

Cítila, ako ňou lomcuje chlad a strach, a ako jej nohy nedokážu uniesť váhu jej tela. Bola len kosť a koža. Bola nevyspatá a bez energie. A aj napriek tomu všetkému sa nevzdávala. 

Zrazu začula, ako k nej zozadu pristúpil. Miestnosťou sa ozývali jeho ťažké mužské kroky a prinútili jej dych vypovedať službu. Jej krv v žilách stuhla a začali sa jej triasť nohy. Dlhé ryšavé vlasy jej padali do očí.

„Soleina...“

 

...Alison sa zobudila na pálivú bolesť v ruke. V sekunde otvorila oči a posadila sa na posteli. To však nemala robiť. Hlava zaprotestovala tým najhorším spôsobom. Začala ju bolieť, akoby jej v nej vybuchol granát. Okamžite sa za ňu chytila a spadla naspäť do prikrývok.

Len veľmi matne si spomínala na to, čo sa stalo. Vedela, že akciu splnila, ale nespomínala si na to, čo to bolo za akciu. Posledných desať hodín svojho života si nepamätala. Teda, až na ten sen.

Soleina... tak jej už dlho nikto nepovedal. Vlastne, už od útleho detstva ju tak nevolali. To iba babka a mamina mali taký „blbý“ zvyk.

Pri spomienke na svoju rodinu sa jej do očí tlačili slzy. Boli nevítanými návštevníkmi. Tak nevítanými, že niekedy dávno by radšej spáchala samovraždu, ako plakať.

Znova otvorila oči a pomaly sa posadila. Bolesť v ruke nezoslabla, práve naopak – mala ju v bolestnom kŕči. Stočila k nej pohľad a druhou rukou začala rozmotávať obväz. Už po pár sekundách začal mať obväz červenkastú farbu a pri poslednej vrstve, bol už celý sfarbený do červena. Alison krv neprekážala a v podstate bola aj pripravená na to, ako uvidí svoje zranenie. Keď však jej oči uvideli tú hrôzu, mala čo robiť, aby sa nepovracala.

V ruke jej dominovala veľká diera, až do kosti, s polomerom dvoch centimetrov. Vytekala z nej krv, čo vysvetľovalo, prečo sa Alison cítila taká malátna. Bolo vidno, že sa ju snažili vyliečiť, no neprišli na kliadbu, ktorou bolo zranenie spôsobené.

Ale ona áno.

Raz ju v lese napadol jeden Smrťožrút a tiež mala takéto zranenia. Na nohe má ešte z toho jazvu. Bola to kliadba z čiernej mágie, ktorú ovládali len tí najskúsenejší. Tí, čo sa učili od Lorda Voldemorta. Na uzdravenie bolo potrebné predniesť kúzlo, ktorým sa kliadba stiahne a pri príležitosti vyplaví z tela.

Poobzerala sa po miestnosti. Bola na Grimmauldovom námestí, vo svojej izbe. Cez okná prúdilo do izby svetlo, čiže mohlo byť tak po obede. Pohľadom prehľadala každý stolík, stoličku, ale nikde nemohla nájsť svoj prútik.

Takže musím ísť dole a keď tam bude prítomný Dumbledor, požiadať ho o prednesenie kúzla, pomyslela si a okamžite vstávala z postele. Keď sa dotkla nohami podlahy a postavila sa, na chvíľu stratila rovnováhu. Tým sa však nezaoberala a so zranenou rukou pritisnutou k hrudi, otvorila dvere, ktoré viedli na chodbu.

Na chvíľa sa započúvala a až potom jej došlo, že v dome je až príliš veľké ticho a kľud. Nijaký člen rádu sa nepohyboval po chodbách. To bolo zvláštne. Vždy tam niekto bol.

Zbehla schody na prízemie a stále načúvala zvukom v dome. Až vtedy sa ozvala rana, z ktorej Alison nadskočila. Bola tak nečakaná, že skoro dostala infark. Vôbec nereagovala na to, že ju bolí celé telo (najmä ruka) a rozbehla sa tým smerom. Zastala pred dverami kuchyne, z ktorých sa ozývali hlasy. Bolo ich veľa – niektoré nahnevané, iné znudené. Ale ani jeden nedokázala rozoznať a pridať k nejakej osobe.

Nejaký čas načúvala, ale potom sa ozvala ruka a ona bola prinútená zaprieť sa do dverí a tak ich otvoriť.

Stála na prahu dverí a pohľad jej padol na stôl. Vôbec si nevšímala ostatných, ktorý boli v miestnosti a schmatla svoj prútik. Ležal uprostred stola a keď ho držala v zdravej ruke, hneď sa cítila lepšie. Namierila ním na ruku a po pár sekundách ju úľavne spustila pozdĺž tela.

Vtedy zdvihla pohľad a sadla si do stoličky, ktorá bola vedľa nej. Prútik si založila do zadného vrecka pyžama.

„Alison, som rád, že si sa už uzdravila,“ povedal hlas, pre ňu veľmi známi. Zdvihla pohľad a stretla sa s kryštálovo modrým. Pozeral sa až do jej hlbín a ona vedela, že nemá zmysel zatajovať ten sen.

Otvorila mu svoju myseľ a po minúte sa Dumbledor prekvapene vystrel. Bolo vidno, že niečo nie je v poriadku. Všetci členovia rádu ich prebodávali zvedavými pohľadmi a hlavne Alison. Tá mala posledných pár dní život na vlásku. Ale teraz sa zdalo, že je úplne zdravá.

„Kedy?“ opýtal sa Dumbledor.

„Asi pred pár minútami. Neviem, kedy som sa zobudila,“ šepla na odpoveď a poobzerala sa okolo seba. V kuchyni boli skoro všetci členovia Fénixovho rádu.

Dumbledor, Black, Lupin, skoro všetci Weasleyovi (Billy, Molly, Artur, Charlie), Kingsley, Moody, Tonksová, pár nových, ktorých nepoznala a Snape. Ten sedel v najtmavšom kúte miestnosti a nebol ani vidieť. Podľa počtu ľudí, ktorý sa tu zišli, usúdila, že je to mimoriadna porada.

„Potom sa o tom porozprávame,“ zaznel jej v mysli Dumbledorov hlas a ona nepatrne prikývla.

Nikto si tohto zvláštneho počínania medzi tými dvoma nevšimol, pravdaže okrem neho. On ich sledoval a zároveň nedokázal pochopiť, ako sa to dievča dokázalo uzdraviť. Na jej zranenie sa bol pozrieť a ani on pomaly nevedel, ako ju vyliečiť. A ona si len tak vojde do miestnosti, skoro zdravá, mávne prútikom a hotovo... Nechápal to.

„Takže, dnešná porada je u konca, vidíme sa až pred začiatkom školského roku, ak sa niečo stane, zavolám vás.“ Všetci, čo nebývali na ústredí, sa začali pomaly zdvíhať a sem-tam ešte prehodili pár slov s niekým z rádu. V miestnosti nakoniec ostali len štyria.

Alison, Dumbledor, Sirius a Snape. Tá najhoršia kombinácia zo všetkých.

Alison cítila, ako sa jej Snape snaží dostať do hlavy, ale ona ho surovo odkopla. Nemala rada, keď niekomu musí otvárať myseľ. Akoby nemala žiadne súkromie.

„Takže si už zdravá?“ spýtal sa jej zrazu Black a ona sa naňho prekvapene otočila. Nevedela, ako si mala jeho otázku zobrať. Ako podpichovanie, naštvaná rečnícka otázka, alebo len čisté konštatovanie?

„Pre tvoju informáciu, áno,“ povedala a hrdo sa vystrela. Už jej chcel niečo odseknúť, keď ho zarazilo rázne zakašľanie. Obaja sa otočili a stretli sa s autoritatívnym pohľadom Dumbledora. Alison si všimla, že Snape tu už nie je.

„Ako isto vieš, Alison, bola si na akcii, pri ktorej si mala vylákať Luciusa Malfoya a získať jeho spomienky,“ pozrel sa na ňu spod polmesiačikových okuliarí a ona trochu prekvapene prikývla.

Práve túto časť príbehu si nepamätala.

„Jeho spomienky nám pomohli pri získaní ďalších informácii...“ pokračoval, no ona ho prerušila.

„Ako dlho som bola mimo?“ spýtala sa bez okolkov, ale Dumledora predbehol Black.

„Dva týždne. Aspoň tu bol pokoj,“ povedal si popod fúzy. Alison ho však aj napriek tomu počula a teraz sa rozhodla nenechať to len tak.

„Čo proti mne máš?!“ Vyskočila na nohy a nevšímala si varovného pohľadu Dumbledora. Vrela v nej zlosť, rovnako ako aj v Siriusovi.

„Čo mám proti tebe ja? Čo máš proti mne ty!!!“ Tiež sa postavil.

„JA? Veď to ty stále niečo riešiš!“

„Riešim? Pri tebe sa ani nič nedá riešiť. Prídeš si tu, akoby ťa každý poznal, akoby si bola neviem kto. Kto ti na to dáva právo?!!! A prečo mi vlastne tykáš?!“ zakričal a obaja počuli, ako Dumbledor zadržal dych.

„Právo? Čo ty vieš o práve?!“ zavrešťala a vtedy Siriusa niečo zarazilo. Nebolo to to, že jeho poslednú otázku ignorovala. Bolo to, akým spôsobom sa s ním hádala, to, ako používala mimiku tváre, ako sa usmievala, ako hnevala. Niekoho mu pripomínala. Niekoho, koho už dlhú dobu nevydel....

A vtedy, v tú malú stotinu sekundy, sa v jej očiach objavila oriškovo hnedá farba. Bola len nepatrná a v šedej farbe očí rýchlo zanikla. Prekvapene zatvoril ústa, z ktorých chcel vypustiť ďalšiu štipľavú poznámku.

„Nevieš o mne nič. A ver, že ani by si nechcel,“ zasyčala ešte pred tým, ako sa otočila a s dupotom.

Aj toto mu niekoho pripomínalo. Ale koho? 


<< 4. kapitola <<                                                  >> 6. kapitola >>

22.02.2012 22:52:18
Aladima
Prohlašuji, že veškeré povídky týkající se Harryho Pottera jsou zcela nezištné a veškerá práva náleží J.K.Rowlingové. Práva si dělám pouze na mnou vymyšlené postavy.
Ostatní povídky a postavy patří pouze mně.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one